Sobota 12. června. Svátek má Antonie.

Vy Česi neviete, ako sa žije na Ukrajine

Peter Furmaník 27.04.2014 | 18:23 0 Komentářů

Keď som pred Veľkou nocou z Bežoviec (malá dedina pri slovensko-ukrajinských hraniciach v okrese Sobrance, kde býva moja svokra) cestoval autobusom do Michaloviec a Košíc, zoznámil som sa s mužom vo veku niečo vyše 50 rokov. Taký ten typický a zhovorčivý Ukrajinec neskrývajúci svoje názory na dianie v jeho vlasti i na to, prečo sa Ukrajine napriek morálnej i finančnej podpory zo strany Západu nedarí nájsť to správne smerovanie.

Ako takmer každý obyvateľ Zakarpatska i on nazýva ľudí z bývalého Československa i z jeho nástupníckych štátov skrátene Čechmi, a tak mi v autobuse, keď sme sa pustili do rozhovoru, zrazu povedal: „Vy Česi neviete, ako sa dnes žije na Ukrajine – kam len pozrieš, samá korupcia. Preto sa nám nedarí. Aj dnes som počul v rádiu, že Amerika i Európania nám dajú milióny dolárov na rozbehnutie, na rozvoj ekonomiky. A viete, kde nakoniec skončia tieto peniaze? Nie tam, na čo sú určené, ale na súkromných účtoch našich papalášov.“

Vzápätí nahlas na celý autobus dodal, že prezident Janukovyč bol sviňa, veľká sviňa, mali by ho obesiť, hrabal pre seba, za štátne peniaze si postavil zámky, vily, nakúpil drahé jachy, a pritom deti v školách po väčšinu zimy mrzli, lebo štát nemal dosť peňazí na kúrenie. „Ale tí, ktorí sú teraz namiesto Janukovyča a jeho verných, nie sú o nič lepší. U nás na Ukrajine každý pozerá len na svoje vrecko.“

Potom sa naklonil bližšie ku mne a pološepky-polonahlas mi povedal: „Vy Česi neviete, že nás Ukrajincov až tak neničia tie ruské tanky na hraniciach, ako sa o tom píše v novinách, ale korupcia. Tá je všade. My Ukrajinci nevieme spolu ťahať za nejaký vyšší spoločný cieľ, u nás každého zaujíma len jedno,“ povedal a prstami naznačil šuchotanie bankovkami. „A to nás ničí, to je naša národná tragédia. Som presvedčený že väčšia korupcia než na Ukrajine nie je nikde na svete. Hádam iba ak v Rusku.“

Na Ukrajine vraj všetci nahlas rozprávajú o korupcii, ale nikto nerobí nič preto preto, aby nebola. Tak je to vraj od nepamäti.

Medzitým sa mi predstavil. Volá sa Vitalij a predtým učil na strednej škole, a to hlavne dejepis a v menšej miere aj ukrajinskú literatúru. Je typickým Ukrajincom nielen pre svoje otvorené názory, čo je taká ich typická črta. „My sme takí, že všetko hovoríme priamo a otvorene, za čo nás mnohí nemajú radi. Najmä Rusi.“

Je však typickým Ukrajincom aj pre svoj zmiešaný pôvod. Z matkinej strany má česko-maďarské korene, z otcovej strany zasa rusko-ukrajinský pôvod. „Môj dedo niekedy koncom 20-tych a v 30-tych rokoch minulého storočia pracoval tu neďaleko Mukačeva, kde sa aj zoznámil s maďarskou hudobníčkou a folkloristkou. Ona zapisovala ľudové piesne a zbierala príbehy, rozprávky, ľudové hry, porekadlá – rusínske, maďarské, židovské a tak ďalej. Po nej som zdedil svoj vzťah k histórii.“

V čase 2. svetovej vojny jeho dedo zmizol, hovorilo sa o ňom, že pracoval v československých tajných službách a skončil buď tak, že ho Rusi odvliekli niekde na Sibír a tam aj zomrel.

„Iná verzia, ktorú o ňom v Mukačeve rozprávali, bola tá, že za vojny kolaboroval s Nemcami a že ho za to zastrelili ruskí partizáni. Neviem čo je na tom pravdy, ja som deda samozrejme nepoznal. Ani moja mamka, keď po ňom pátrala, nenašla po ňom žiadne bližšie stopy. Oficiálne – aspoň podľa papierov – vraj pochádzal z Prahy, ale tu u nás ľudia hovorili, že z Děčína, preto mal dobré kontakty na Nemcov. Keď Stalin ukradol Československu celú Podkarpatskú Rus, tak ako teraz nám Putin zobral Krym, chcela moja babička utiecť cez hranice do Maďarska. Nepodarilo sa jej, takmer ju zastrelili. Zostala potom už v Sovietskom zväze, vydala sa a mala jedno dieťa – moju mamku. Tá celý život pracovala ako zdravotná setra, robila na zmeny v nemocnici a popritom som sa jej narodil ja a neskôr moja mladšia sestra.“

Jeho otec vraj bol ani nie Rus ani Ukrajinec. Pochádzal od Kyjeva, ale dlho pracoval v Donbase ako robotník. „Nevedel dobre ani po rusky ani po ukrajinsky, rozprával tak ako sa u nás rozprávalo za sovietskej éry – takou tou našou zmiešaninou a myslím si, že keby teraz ešte žil, že by sa pridal na stranu Rusov. Ja sa však cítim byť Ukrajincom a nechcem, aby nám zase Rusi diktovali, či máme byť orientovaní na východ alebo na západ – na Európsku úniu.“

Vitalij ešte dodal, že učil na strednej škole a strašne ho to bavilo. Po páde socializmu sa však všetko zmenilo. Budovy, v ktorých sídlili mnohé školy, sa museli vracať pôvodným majiteľom, zväčša gréckokatolíckej cirkvi a tak aj škola, v ktorej on učil, zanikla. Neskôr síce na jej základoch vznikla nová stredná škola, ale on si tam už miesto nenašiel.

„A to je to typické, ukrajinské. Počas dlhých rokov od pádu Sovietskeho zväzu neraz boli a možno aj teraz sú na niektorých školách neobsadené učiteľské miesta, ale nepríjmu nikoho. Neraz sa stalo, že škola súrne hľadala učiteľa, aj s takou kvalifikáciou akú mám ja, ale ma nezobrali a nezobrali ani nikoho iného. Nemal som dosť peňazí na to, aby som podplatil ľudí na odbore školstva. Učiteľa potrebujú, ale ho nezoberú, keď nepodplatí. Aj keď majú voľné miesto… To je tá naša typická črta. Korupcia z každej strany. Vy Česi neviete, ako sa žije na Ukrajine.“

Keďže ako učiteľ si nevedel nájsť prácu, skúšal všeličo – istý čas nosil na Slovensko cigarety. Ale viac menej legálne. „Zobral som, koľko sa smelo preniesť, sem-tam som nejakú škatuľku navyše skryl do vrecka kabáta, ďalšiu do druhého vrecka. Keby ma aj pristihli, tak to mám pre seba… Dlhý čas som takto pod rukou predával cigarety v Sobranciach alebo na michalovskej autobusovej stanici.“

Ale do veľkého pašovania sa Vitalij vraj nikdy nepustil. Bál sa, že ho niekde dobijú alebo zastrelia. „Teraz pracujem v jednej užhorodskej obchodnej firme firme ako taký obchodný cestujúci, vy tomu hovoríte díler. Zobrali ma, lebo ovládam jazyky, viem dobre po slovensky, aj po maďarsky rozumiem, zo školy viem relatívne dobre po anglicky i po nemecky, dorozumiem sa aj po poľsky. Chodím najmä po východnom Slovensku, sem-tam zájdem aj do prihraničných oblastí Poľska alebo Maďarska, robím nejaké zmluvy, objednávky, uzatváram menšie obchody, ale teraz, odkedy sme vo vojnovom stave s Ruskom, obchody idú veľmi zle. Pre mňa by bolo najlepšie, keby sa Ukrajina stala členom Európskej únie. Chcel by som, aby sa tak stalo čím skôr.“

Namiesto epilógu

Keď som si o niekoľko dní neskôr sadol za počítač, aby som si aspoň spamäti zaznamenal niečo z myšlienok a výrokov pána Vitalija, mal som ako vždy zapnuté rádio. Hlásateľka príjemným hlasom práve čítala správy z tlačových agentúr – jedna z nich citovala amerického viceprezidenta Joe Bidena, ktorý ukrajinským predstaviteľom odkázal, že Spojené štáty sú pripravené ukrajinskej ekonomike všemožne pomôcť, ale musia začať dôsledne bojovať proti rakovine korupcie, ktorá je na Ukrajine všadeprítomná.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.